Opiáty na ceste históriou ľudstva – II. časť
Prvá časť na ceste "ópiovou históriou" zaviedla čitateľov medzi pravekých ľudí veseliacich sa práve za pomoci ópia získavaného z maku, cez novoveké tajomstvá tzv. Laudana až k prvej zmienke o aplikácii vnútrožilových drog. Druhá časť sa potom zameriava na storočie dvadsiate.
Za prvými zákazmi obmedzujúcimi užívanie opiátov však stál jeden dôležitý faktor. Napriek tomu, že perorálne (ústne) užívanie ópia bolo považované za spoločensky prijateľné alebo dokonca módne, jeho fajčenie bolo celkom spoločensky neprijateľné. Ako prvá to pocítila spoločnosť v USA. Tam sa fajčenie ópia dostalo spolu s čínskymi imigrantmi a stalo sa symbolom ich chudoby. Prvý zákon zakazujúci fajčenie ópia bol prijatý v Kalifornii v roku 1875, teda v čase, keď bolo ópium bez obmedzenia užívané v miliónoch domácností.
Prvé protidrogové zákony
Avšak už o niekoľko desiatok rokov skôr si nebezpečenstvo ópia uvedomila aj dnešná svetová mocnosť Čína. Niekoľkokrát zakázala na svojom území fajčenie ópia. Napriek tomu sa však ópium do Číny dovážalo vo veľkom a zároveň tam bolo pašované z Indie – vtedajšej britskej kolónie. Roku 1839 dala čínska vláda hodiť do mora 1 227 000 kg ópia dovezeného z Indie a zakázala ďalší obchod s Anglickom. V dôsledku toho sa začala r. 1839 tzv. ópiová vojna, ktorá sa skončila r. 1843 úplným víťazstvom Anglicka. Do Číny tak bol znovu zavedený dovoz ópia, ktorý obzvlášť po 2. ópiovej vojne mnohonásobne stúpol.
20. storočie
S novým storočím sa začali v spoločnosti objavovať aj nové protiópiové nálady. V roku 1909 bol postavený mimo zákona import ópia pripraveného na fajčenie. Čína podpísala zmluvu s indickou vládou, podľa ktorej sa mal od roku 1908 každoročne znížiť dovoz ópia o 10 %. Toto opatrenie však len spôsobilo nárast množstva pašovaného ópia a morfínu. Po 1. medzinárodnej ópiovej konvencii v Šanghaji bolo odporúčané aj ostatným štátom, aby začali podľa vzoru Číny bojovať proti ópiu. Dvadsiateho tretieho januára 1912 tak podpísalo 12 štátov v Haagu Medzinárodnú ópiovú dohodu. Následne bolo ópium, s výnimkou medicínskeho použitia, medzinárodne kontrolované a drogovými (skôr ópiovými) zákonmi v mnohých krajinách zakázané.
V Severnej Amerike bol schválený ópiový zákon v roku 1914, vo Francúzsku v roku 1916. Československo ho schválilo podpisom Versailleskej mierovej zmluvy roku 1920, ale vykonávací zákon vyšiel až o tri roky neskôr. Tým bolo ópium a jeho deriváty ako heroíny postavené mimo zákona. Počty závislých sa tak mierne znížili, počas 2. svetovej vojny však znovu vzrástli. Preto bola v roku 1961 v New Yorku podpísaná Jednotná dohoda o omamných látkach. Zdalo sa, že ópiový problém bol vyriešený. Nebola to však pravda.
Kvetinové deti a ďalšie
Ďalší nárast spotreby opiátov nastal v 70. rokoch spolu s rozvojom hnutia hippies. Závislými sa stalo mnoho priaznivcov toho hnutia, pričom mnoho z nich zaplatilo za svoju závislosť životom. Jednou z najznámejších obetí heroínu bola speváčka Janis Joplin.
V ďalších rokoch sa opiáty rozšírili aj do miest a v niektorých metropolách sa vytvorili feťácke oblasti, kam bežný občan radšej nevstupoval. O opiátoch sa začali písať knihy a znovu sa rozbehla osvetová kampaň o škodlivosti drog. Napríklad situáciu v Berlíne dobre opísala kniha My, deti zo stanice ZOO od mladej narkomanky Christiane F.
Problém opiátov sa tak zďaleka nekončí. Dopyt po heroíne je dnes taký veľký, že uživí všetkých jeho dodávateľov a výrobcov z Turecka, Iránu, Afganistanu, Pakistanu, Indie, Nepálu, Bangladéša, Barmy, Thajska, Laosu a ďalších krajín juhovýchodnej Ázie.
(kam)
Zdroje:
www.drogy-info.cz
www.drogovaporadna.cz